ACM 2016

 

 

Začal sa nový školský rok a tým aj možnosť zapojiť sa do programátorskej súťaže ACM ICPC. Je to súťaž určená pre vysokoškolákov, aj keď neoficiálne sa môže zapojiť hocikto. Súťaží sa najmä v 3-členných tímoch, kde za úlohu je počas 5 hodín vyriešiť čo najviac prevažne algoritmicky náročných úloh.

V minulosti sme sa do tejto súťaže zapojili už 2x a oba razy sme postúpili do stredoeurópskeho kola CERC. Tento rok sme preto neváhali a opäť sa zapojili.

 

CTU Open

 

Je to školské kolo z ktorého postupujú 2 najlepšie tímy do stredoeurópskeho CERC ktoré sa bude tento rok konať opäť v chorvátskom Zahrebe. Minulý rok sme všetky tímy z našej školy suverénne prevalcovali. Dúfali sme, že tohtoročná situácia bude opäť rovnaká.

Piatok

Hneď po skončení školy idem do školskej PC haly. Tam sa stretávam s Honzom a Jodikom ktorý akurát došiel z Ukrajiny. Máme naplánované, že si dáme nejakú rozcvičku, lebo sme dlho nič netrénovali. Po 3 hodinách kódenia ich musím ale opustiť, lebo začína testovacie kolo na CTU Open na ktorom musí byť aspoň jeden člen tímu. Odbehnem si teda do vedľajšej miestnosti, dostanem prihlasovacie údaje a počúvam hodinu organizačné pokyny, ktoré som už aj tak počul milión-krát. Konečne dostávam zadania a môžem začať riešiť. Za 40 minút už nemám čo robiť, tak počkám ešte na Filipa, ktorý zastupoval jeho tím. Pri odchode nájdem v PC hale nešťastného Jodika s Honzom. Za celý čas čo som tam nebol nič neskódili. Ale je pravda, že úlohy z rusko-japonského sústredka niesú najľahšie ale aspoň sme zistili na čom sme.

Sobota

Ráno o 9:30 sa stretávame vo vestibule školy a ako obvykle čaká sa len na Jodíka. O 5 minúť Jodík prichádza a presúvame sa do počítačovej učebne. Tam dostávame posledné informácie a začíname riešiť.

Za 40 minút úspešne nájdeme a zriešime 2 najľahšie úlohy a nachádzame sa celkovo na 2. mieste. Potom nastáva čudné obdobie, na výsledkovke sa objavujú tímom len zlé submity a nikto nemôže nič dať.

Po 1,5 hodine príbúda počet tímov ktorí dali 3 úlohy. My niesme výnimkou a dávame tiež 3. úlohu. Opäť nastáva čudné obdobie a nikto nemôže dať 4. úlohu.

Znova po ďalšej 1,5 hodine sa objavujú tímy so 4 úlohami. Vtedy majú 4 úlohy aj Filipov tím a ešte jeden tím z našej školy. Tu sa dostávame do rozpakov, lebo my stále nič nemáme a momentále ako potenciálne najlepší tím zo školy sme na nepostupujúcom 3. mieste. O celkovom umiestnení radšej nehovorme. Po 3 minútach obáv o nepostup sa odváži Honza submitnúť jeho kód a dostáva "correct". Čo nás vďaka nášmu malému času posunulo na 1. miesto zo školy. Naše obavy sa ihneď rozplynuli a o pár minút máme vďaka Jodíkovi hotovú aj 5. úlohu.

Vďaka tomu, že sme mali ako jediní 5 úloh sme sa posunuli na absolútne 1. miesto. Keďže sme to stihli len pár minút pred poslednou hodinou súťaže, kedy je výsledkovka zmrazená pekne sme svietili na prvom mieste až do konca súťaže. Keď sa výsledkovka odmrazila zistili sme, že nás celkovo predbehli len 2 tímy, oba z Prahy, takže celkovo odchádzame s 3. miestom. Čo nás ale viac teší je to, že zo školy nikto 5 úloh nedal. Jednoznačne teda postupujeme do stredoeurópskeho CERC.

Počas contestu sme videli, že už niesme tak dobrí ako sme boli a musíme začať poctivo trénovať. Na druhej strane 3 z 10 súťažných úloh nikto nevyriešil a vo vzorákoch nám povedali, že vlastne ani oni sami nevedia ako sa majú tieto 3 úlohy riešiť. Takže si myslím, že toto bola chyba na ich strane. Uvidíme aké úlohy nám pripravia na CERC-e.

 

CERC

Po skúsenosti z minulého roka, kedy sme zo Záhrebu pokračovali cez Maďarsko a spravili si taký menší výlet sa nám táto idea zapáčila a chceli sme teda tento rok spraviť niečo veľké. Prvotná idea, ktorá vznika v Porte bola navštíviť skoro všetky krajiny Balkánu nejak takto:

Za ideálnych podmienok by sa to stihnúť dalo, ale bolo by to viac menej len cestovanie a inak by sme nič nevideli. Nakoniec týždeň pred súťažou sme sa dohodli, že výlet zredukujeme nejak takto:

 

Piatok

Ráno sa o 8:50 stretávame pri železničnej stanici na zastávke autobusu 76. Jodik nečakane prišiel načas a už len čakáme na Honzu P. z druhého tímu. Autobus prichádza a Honzy P. nikde. Že vraj kvôli cúvajúcemu nákladiaku meškala šalina. My zatiaľ ideme autobusom na letisko kde už máme zarezervované autá. Podpíšeme zmluvy, zaplatíme zálohy a ponáhľame sa pozrieť na naších tátošov. Medzitým prichádza Honza P., tak nastavíme navigácie a vyrážame.

O necelú hodinku prichádzame do Mikulova tesne pred 11:00 a dávame si obed ešte za české ceny. Dávame si kapustovú polievku o ktorej neskôr zistíme že je kelová :D a kuracie prsia. Do sýta najedení poračujeme smerom do Rakúska. Na prvej železničnej pumpe kúpime diaľničné známky a užívame si nielen nádherného slnečného počasia ale aj perfektných rakúskych dialníc.

Pred Slovinskými hranicami sa počkáme, lebo nechceme kupovať diaľničnú známku za 15€ na tých 30km po ktorých by sme Slovinskom prešli. Jodik ma vystrieda za volantom a o pol hodinku sme v Maribore. Zaparkujeme v obrovskom nákupnom centre a prejdeme cez rieku na druhú stranu do reštaurácie ktorú nám odporučil tripadvisor. Chceme vyskúšať niečo tradičné, tak si dávame čevapčiči. Prejedení prichádzame k autu ale ešte pred odchodom si nakúpime potraviny na raňajky v obchodnom centre kde parkujeme. Pokračujeme popri diaľnici po dedinkách.

Cesta sa čím ďalej zhoršuje až uvidíme značku zákaz vjazdu, lebo cesta sa prerába. Sme už ale len pár kilometrov od hraníc s Chorvátskom a obchádzka by bola zdĺhavá. Nemáme čo stratiť a vstupujeme na uzatvorenú cestu. Obchádzame bágre a kopy piesku a dúfame, že nás nikto neuvidí a nedá nám pokutu. Po pár kilometroch sa nadpojíme na normálnu cestu a sme na hraniciach.

Chorvátsko ale nie je v schengene, tak si vyťahujeme občianské a podávame ich colníkovi. Ja všetko kamerujem a keď nám colník vráti občianské, zbadá kameru a pýta sa nás či máme povolenie natáčať na colnici, lebo ak nie, tak je za to pokuta 500€. Vystrašený, že hneď v prvý deň prídem o 500€ hneď schovávam kameru a nejak s Jodíkom sa ho snažíme presvedčiť, že sme nevedeli, že sa na hraniciach nemôže natáčať. Nakoniec nás ale necháva ísť. Zasmejeme sa a pokračujeme po chorvátskych diaľniciach až do Zahrebu. Ubytujeme sa, vyskúšame nadupanú masážnu sprchu a ideme spať.

 

Sobota

Ráno vstávame skôr sko sme zvyknutí, aby sme stihli registráciu. Honza nám spraví fajnovú praženicu na ktorú je on odborník a vyrážame. Je sobota a ulice záhrebu niesú až tak preplnené, o 15 minút teda prichádzame k škole, kde sa bude konať súťaž. Prostredie už z minulého roka dobre poznáme a parkujeme čo najbližšie ku vchodu. Keď vystúpime z auta, hneď upriamime pohľad na novučičkú Teslu S P85D zaparkovanú neďaleko nás. Pokocháme sa a ideme sa zaregistrovať. Našťastie máme všetky potrebné tlačivá a papiere, nie ako minulý rok, kedy sme zabudli na potvrdenie zo školy a dostávame batohy s logom miestneho sponzora IBM. Taktiež sa stretávame s ľuďmi z Bratislavy a Prahy a kecáme.

Začína uvítací program, vysvetlia nám pravidlá súťaže a nasledujú prednášky sponzorov. Tie sú ale dosť nudné, tak sa ideme pozriež von čo sa deje. Zastavíme sa pri stánku sponzora GDI od ktorého sme mimochodom pred pár dňami dostali email, že môžme vyhrať jazdu na aute Tesla, ak vyriešime nejaké úlohy. My sme moc času nemali, tak sme sa na to vykašľali. V stánku nám ale povedali, že na jazdu stačí vyriešiť aspoň jednu úlohu. Rýchlo sme sa zaregistrovali, ja som skódil jednu úlohu, Honza druhú a Jodikove pomalé riešenie overilo korektnosť môjho riešenia. Úlohy sme poslali a dúfali, že aspoň jedna z nich bude dobre.

Nasledoval obed vo forme švédskych stolov. Keď som si šiel naložiť už po 4-tý krát, dobehol Jodik s Honzom, že nech sa ideme postaviť do fronty na Teslu kým tam ešte nieje veľa ľudí, lebo všetci obedujú. Zobral som do každej ruky ešte po 2 štrúdle a bežal k stánku so vstupenkami. Tete v v stánku povieme meno, ona nám dá vstupenky a ideme sa postaviť do radu. Našťastie tam ešte nikto nebol a o chvíľu už nasadáme do Tesly. Chlapík nás hneď ohromil neuveriteľným zrýchlením z 0 na 100 za necelé 4 sekundy a taktiež vymoženosťami ktoré takéto luxusné elektrické autíčko má. Škoda, že nemohol ísť na dialnicu, aby nám ukázal čo to naozaj dokáže vrátane autonómnej jazdy. Beztak už porušil milión dopravných predpisov a rýchlostných obmedzení. Po 10 minútach jazdy sa vraciame opäť na parkovisko pred školou, spravíme si spoločné foto a ešte chvíľu to predýchavame.

Nasleduje testovacie kolo súťaže, kde si otestujeme technické vybavenie počítačov a doručovaciu službu balónikov. Všetko dávame na prvý submit, keďže sú to tie isté úlohy ako vo warmup-e týždeň predtým. Poslednú úlohu dáva Jodík 90 sekúnd pred zamrazením výsledkovky čo nám zaručilo donášku celej kolekcie 4 balónikov. Ešte pokecáme a pomaly sa zberáme domou.

Tu však vidíme, že sa nám medzičasom podarilo presvedčiť aj náš druhý tím aby sa šiel previesť na Tesle. Pre tú srandu, sadáme do našej oktávky a ženieme sa za nimi. Avšak ani plyn na podlahe a piskot gúm nám nepomôže poraziť Teslu pri rozbiehaní a tá nám vždy utečie. Našťastie musí stáť na semafóroch a tam sa nám ju vždy podarí dobehnúť. Keď sa nám už konešne kôli dopravnej zápche podarilo dostať vedľa nich, buchame na sklo a kričíme aby si nás všimli. Oni ohromení Teslou nás nepočujú a skôr ako im skúsime zavolať odbáčajú a mi ich strácame. Nič sa nedalo robiť, tak sme šli na masáž. Bola sobota a masáž zatvorili len krátko pred nami, tak sme sa trochu naštvali na google, ktorý hovoril, že bude otvorená dlhšie. Šli sme teda domou pripraviť sa na dôležitý súťažný deň.

Nedeľa

Vstávame pred 8:00 a Honza nám opäť prichystá delikátnu praženicu. Nasadneme do auta a mierime ku škole. Zo srandy zaparkume presne na mieste kde včera stála Tesla a ideme si vypočuť posledné informácie k súťaži. Tam nám ešte raz pripomínajú, že pri sebe nemôžme mať žiadne elektronické zariadenia vrátane mobilov. Rozmýšľame čo teda spravíme, lebo do auta sa ich bojíme dať. Potrebujeme niekoho koho dobre poznáme, ale nebude súťažiť. Tak ako minulý rok túto úlohu dostáva Mišof.

Čas začiatku súťaže sa blíži a tak sa musíme pomaly presunúť do súťažných učební. 3, 2, 1, štart. Vrhneme sa na zadania a snažíme sa čo najrýchlejšie nájsť nejakú ľahkú úlohu. Aha, A vyzerá celkom ľahko. Len skúsiš pootáčať tieto obrázky a zistiš koľko z nich je rovnakých. Honza zoberieš si to ? Dobre, to bude jednoduché. Jodík mi vysvetlil G a vyzerá to celkom jednoducho. Pokým Honza dokódi A, ja sa pozriem na ďalšie úlohy. Juchú máme správne A.

Behom pár minút nakódim J ale nefunguje druhý sample. Rozpíšem si ho na papier a obrátim sa na Jodíka. Naozaj musíš použiť sú spiatočnú letenku v 2 posebeidúcich letoch? Aha tak nie, môžeš ju použit aj neskôr. To ale značne komplikuje úlohu. Beriem si teda K. Ku klávesnici si sadá Jodik a kódi tú geometriu. Druhý sample mu však nesedí a myslí si, že je chyba v presnosti doublov. Vytlačí si riešenie a debuguje na pepieri. Ahá! To nieje rovná čiara ale pidi oblúk. Hmm, len ako ho zrátať. Medzitým Honza skódi F a dostáva Accepted. Juchú už máme 2 úlohy.

Ku klávenici sa dostávam ja a kódim heuristiku na K. Submitnem a dostávam WA – čo iné sa dalo čakať ? Nakódim si generátor vstupov a checker výsledku aby som vedel na ktorom vstupe mi to padá. Ako to, že všetky výstupy sú správne, keď niekde tam musím mať chybu ? To preto, že zle checkuješ výstup a vždy ti to hodí OK – hovorí Jodík a smeje sa. Fixnem to a už viem prípad kedy mi heuristika nefunguje.

Jodík pokračuje v C ale nevie si rady s dotyčnicou ku kružnici. S Honzom nad tým dumajú a ja fixnem K, ale generátor mi vypľuje ďalší vstup na ktorm to nefunguje. Vymením poradie 2 for cykov a posuniem sa ďalej. Hmm, že by to bolo správne, len to robím v zlom poradí ? Mám 3 časti kódu a 3! je 6. To nieje až tak veľa, tak skúšam všetky permutácie. Pusím generátor vstupov….. aaaa ? Vyzerá že funguje. Submitnem – Accepted! Juchú máme ďalšiu úlohu.

Jodík už skoro má svoje C, len má problém s presnosťou. Ak ju však zvýši až moc, riešenie mu spadne. Binárne vyhľadáva presnosť a keď si myslí, že by to mohlo stačiť submitne. Accepted!

Máme 4 úlohy, čo ďalej? Honza má na papieri kód H, tak ho začne prepisovať. Buhužiaľ má zlú časovú zložitosť, tak skúša rôzne optimalizácie. Ja sa opäť pozriem na J ale čas sa kráti a nevyzerá to moc nádejne. Najväčšiu nádej vkladáme do Honzu a jeho H. Zostáva 30 sekúnd do konca a Honza práve dokončil výraznú optimalizáciu. Submituuuuuj! 5, 4, 3, 2…. Submited! Fu, 2 sekundy pred koncom, to bolo tesné. Čo ale ak to bude správne ? To by bol achievement! Netrpezlivo čakáme na výsledok a… TLE. Nevadí, tosa dalo čakať a aj tak na postup by sme potrebovali až 8 úloh.....

Stretávame sa s ostatnými týmami, kecáme o riešeniach a delíme sa o príhody. Mišof zavelí a oni idú zapiť – pravdepodobne ich nepostup. My sme hladní, tak sa pridávame k nim.

Prichádzame do nejakej pivárne a Mišof objednáva čiernu žirafu. Ja s Jodíkom sa nepridávame, lebo Jodíkovi pivo nechutí a ja budem dnes ešte šoférovať. Skôr by sme si dali niečo pod zub. Dosť lákavo vyzerá guláš. Počkáme na čašníka a povieme mu, že chceme guláš. On však pokrúti hlavou, že guláš nemajú a odíde. Čo teda ? Vyzerá, že toho viac nemajú ako majú, ale pizzu mať musia. Čašník nechodí, tak Jodík na jedného zamáva nech príde. On sa však na Jodíka usmial a zamával mu späť. No čo, čakáme ďalej. Konečne čašník príde a hovoríme mu, že chceme pizzu. On sa otočí, spýta sa kolegu asi 10 metrov vzdialeného a povie nám, že ani pizzu nemajú. Už to vyzerá, že dnes budeme hladní. Spýtame sa ho, čo teda vlastne majú. On nám ukáže na pár jedál v menu a vyberáme si. Ja si dám plieskavicu - popritom vôbec netuším čo to je :D. Keď majú všetci objednané, zistí, že si to nezapamätal, vytiahne papier a objednávame znova. Ach jaj. Našťastie jedlo nám donesú a je relatívne dobré.

Keď dojeme, ideme späť do školy na vzoráky a vyhodnotenie. Aj keď vieme, že nepostúpime, napínavé je sledovať odkrývanie subitov po zmrazení. Keďže tento rok mohli postúpiť len 4 tímy, postupujú 3 poľské a 1 záhrebský tím.

Po vyhlásení výsledkov sa už nevieme dočkať obľúbenej veci – jedla. Tlačíme koľko môžeme a pokým je čo. Už z minulého roka sa osvedčila stratégia ísť najskôr na sladké, kým si všetci budú nakadať mäso a potom, keď všetci pôjdu na koláčiky, my pôjdeme na mäso.

Najedení na celý týždeň ešte kecáme a keď začnú všetci odchádzať ideme aj my. Posledný raz sa vymasírujeme v spreche a ideme sa vyspať, lebo nás čaká náročný týždeň.

 

Pondelok

Pôvodne bol checkout z ubytovania 10:00 ale sme si ho posunuli na 9:00 aby sme čím skôr vyrazili. Raňajky sme nestíhali, tak Honza našiel nejaký McDonald pri ceste a tam sme aj šli na raňajky. Bolo to v nákupnom centre. Auto sme zaparkovali v podzemnom parkovisku, vyviezli sa eskalátorom hore a objednali v McDonalde Caesar šalát. Bolo to posledné jedno ktoré nám fakulta platila. Najedli sme sa, využili WC a zišli do poschodia -2, kde bolo parkovisko. Keď sme prešli celé parkovisko a nenašli sme naše auto, trochu sme spozorneli a prešli parkovisko ešte raz, no auta nikde. Tak toto nieje možné! Aby sme si boli istí, že sme naozaj nič neprehliadli použime algoritmus DFS, navrhol Honza. Bohužial sme aj tak hľadali márne. Išli sme sa pozrieť aj o poschodie nižšie do -3, ale tam našše auto tiež nebolo. Začali sme sa obávať, že sme sa stali obeťou krádeže. To by bol prúser. Ja som vedel, že som auto zaparkoval  na prvom mieste ako som vošiel do podzemnej garáže. Šiel som preto smerom von pred obchodný dom, aby som si mohol znova nasimulovať trasu ako som šiel. Keď som ale vo výťahu videl tlačítko pre poschodie -1, zasmial som sa a dúfal, že problém bude tu. Samozrejme na poschodí -1 bolo parkovisko tiež a lochvíľu som už Honzovi volal, že som našiel auto. Po 10 minútach ako nechodil som mu naopak zavolal, že kde je. Že nemohol s Jodikom nájsť výťah, ale že už idú... Tak tú hodinku, o ktorú sme skôr vyrazili, sme strávili hľadaním auta. Od vtedy sme si vždy poriadne zapamätali miesto kde sme odstavili auto.

Po vymotaní zo Záhrebu ideme viac ako 100km po chorvátskej diaľnici do Slavonskeho Brodu, čo je mestečko na hraniciach s Bosnou a Hercegovinou. Odparkujeme auto na parkovisku blízko centra lebo nemá význam strácať čas hľadaním iného. Parkovisko je platené a automat berie len kuny.  Najmenšiu mincu ktorú máme je 5 kún. Tak čo, kuny aj tak už nebudeme potrebovať. Vhadzujem do automatu 5 kún a on mi vypľuje lístok, že parkovné máme zaplatené až do rána ďalšieho dňa :D Vydáme sme sa smerom k časti centra mesta čo vyzerá ako centrum hľadajúc nejakú reštauráciu, kde si môžme dať obed. Dlho nič nemôžeme nájsť, tak Jodík sa spýta tety na chodníku. Myslel si, že nevie po anglicky, tak na ňu začal po slovensky - veď sú to podobné jazyky. Teta sa nachvíľu zarazilí a potom začne na naňho po anglicky a ukáže nám cestu k námestiu kde nájdeme nejakú reštauráciu. Keď sme už blízko, nič nemôžme nájsť, tak sa Jodík opäť spýta jedného okoloidúceho a opäť po slovensky. Aj v tomto prípade mu chlapík odpovie po anglicky. No nič Jodík, bude lepšie, keď už nebudeš radšej skúšať slovenčinu.

Po príchode do reštaurácie nám milo preklapili nízkymi cenami a profesionálnou obsluhou. Jediné čo by by sme im mohli vytknúť bolo blikajúce fialové dekoračné svetlo. V menu nás zaujala diabolská pizza,  ktorá síce nebola moc štipľavá ale celkom isto zasýtila naše hladné žalúdky. Nechceli sme sa dlho zdžiavať, lebo sme pred sebou mali ešte dlhú cestu, tak sme sa vybrali späť k autu. Tentokrát sme si cestu k auto poriadne zapamätali, takže nebol žiadny problém ho nájsť.

Nastavíme si navigáciu a po pár kruháčoch k rozostavanej chorvátskej colnici, kde to frčí celkom rýchlo a o pár minút im už ukazujeme pasy. Kývnu hlavou a môžme pokračovať k bosnianskej colnici. Tá sa ale nachádza na druhej strane celkom veľkej rieky Sáva. Kým ideme po moste, v opačnom smere je kolóna áut až po druhú colnicu - podľa Honzových odhadov okolo 150 áut. Pri súčasnej rýchlosti cca 2 min/auto je to 5 hodín čakania - ešte že v našom smere žiadne autá nie sú. Keď prídeme k bosnianskej colnici nečakáme nijaké problémy, veď práve nás skontolovali chorvátski colníci a všetko bolo OK. Podáme im pasy, tie vyzerajú v poriadku, tak si ešte vypýtajú doklady od auta. Chvíľku pozerajú, listujú skúmajú a potom nám oznámia, že naša zelená karta prestala platiť pred mesiacom. Zarazení, veď auto máme požičané, tak že by nám dali nepoistené auto ? Ešte raz sa na zelenú kartu pozrieme a nemôžme uveriť. Hľadáme vo všetkých šuflíkoch a skrinkách auta avšak nikde nemôžme nájsť platnú zelenú kartu. Tiež nám bolo povedané, že bez platnej zelenej karty nemôžme vstúpiť do Bosny a Hercegoviny.

Colník za okienkom dosť po anglicky nevedel, tak sme odparkovali auto na kraj a tam za nami prišiel celkom mladý, sympatický colník ktorý aspoň trochu po anglicky vedel. Ešte raz sme mu vysvetlili situáciu a že či si môžme zavolať do Budgetu - našej požičovne áut. Chvíľku naliehal, že načo nám to bude, že aj tak potrebujeme "papierovú zelenú kartu" ale keď tak veľmi chceme... Jodik hneď volá do Budgetu, že ako to je možné,  že nemáme platnú zelenú kartu a či je teda auto vôbec poistené, lebo to bolo pre nás asi v tej chvíli najdôležitejšie. Po chvíľke zisťovania zistil, že auto positené je, len asi zabudli vymeniť neplatnú zalenú kartu a že platnú nám môžu poslať na mail. Colník nám ešte raz zopakoval, že potrebujeme papierovú zelenú kartu a naskenovaná im nestačí. Spýtame sa ho aké sú teda možnosti ako môžme positenie získať ? Najskôr niečo začal hovoriť, že asi 100m je stánok kde sa dá za 40-60 eur kúpiť tzv. biela karta ako náhrada zelenej. Chvíľu váhame, lebo sa nám to zdá dosť a medzitým príde ďalší colník, ktorý nám navrhne, že ak im dáme 20€ "na kávu", tak nás pustia. Rozmýšľame načo by nám to vlastne bolo, keď nás zastavia policajti tak si tiež budú pýtať zelenú kartu a prakticky to nič nerieši. Viac menej sa už chystáme, že pôjdeme do toho stánku, ale nás zastavia a hovoria, že tá teta v stánku je teraz na obede a že tam pôjdeme zbytočne. Medzitým si dá ich šéf zavolať Jodíka, kde mu Jodík ako čestný človek a bojovník proti korupcii odmietne dať úplatok za to aby nás pustili, tak je dosť naštvatý a pomaly nás chcú už vyhodiť. Keby sme sa však otočili, znamenalo by to pre nás minimálne 5 hodín čakania po chorvátsku colnicu + náš výlet do Bosny a Srbska by bol zrušený. Napokon s ťažkám srdcom im dávame úplatok 20€ aby nás pustili ďalej a znechutení s takejto korupcie na nich nadávame ešte kus cesty. Po predchádzajúcej skúsenosti s kamerou na slovinsko-chorvátskej hranici sme si na tejto hranici už všimli značky zákaz fotenia a natáčania. Majú to preto výborne premyslené, lebo ich nikto takto nemôže usvedčiť.

Dostávame sa mimo EU, ale na počudovanie cesty majú celkom dobré. Jediný rozdiel je, že mimo miest majú rýchlosť len 80 a na dialniciach len 120.  Pomaly sa stmieva a my prichádzame do Zenice - najväčšieho priemyselného mesta Bosny a Hercegoviny. Odtiaľ už vedie dialnica až do Sarajeva. Zaplatíme 3€ za mýto a vezieme sa asi 30min a už sme v Sarajeve. Tam je celkom hustá premávka a celkom dlho nám trvá dostať sa do centra, kde máme zajednané ubytko. Príchádzme k rodinnému domu na úzkej strmej uličke, na kraji si odparkujeme auto a ja ešte pre istotu podložím tehly pod kolesá, lebo ručnej brzde moc neverím. Ubytko nie je moc najnovšie hlavne s porovnaním s ubytkom v Zahrebe, ale za tu cenu a lokalitu je super. Sme celkom unavení, tak pomaly ideme spať.

Utorok

Hneď z rána nám dá chrobáka do hlavy mail ktorý došiel. Človek ktorému sme volali ohľadom neplatnej zelenej karty si až neskôr uvedomil to o čom sme my nevedeli. S autom sa môžme pohybovať len po EU a do Bosny a aj Srbska kam sa chystáme máme zakázané ísť. Situácia sa teda mení a namiesto toho aby nám oni dali odškodné za nepríjemnosti so zelenou kartou sme porušili podmienky zmluvy my. To, že nemáme dovolené isť do týchto krajín znamená tiež, že keď sa s autom čokoľvek stane, tak je to na naše náklady. Utešujeme sa aspoň tým, že PZP máme(aj keď bez zelenej karty), takže ak by niekto do nás nabúral, tak proti tomuto poistení našťastie sme. Ideme sa ešte spýtať do miestnej poisťovne Uniqy, tam nám ponúkajú len poistenie za 30€ ktoré v srbsku aj tak neplatí, čo by sme museli znova robiť, tak na to kašleme.

Je 11 hodín ráno a my sa vyberieme obzrieť centrum. Sarajevo je známe tým, že sa tu nachádza most kde zastrelili Rakúsko-Uhorského cisára a začala sa pravá svetová vojna. Pobeháme pamiatky, pár kostolov, mešít, a ideme na obed. Všetci si dáme nejakú hovädziu špecialitu ktorú nám o chvíľu donesú každému v hrnci. Odtiaľ si ju pomaly nameráme na tanier a papáme.

Najedení sa vyberáme na Sarajevskú pevnosť na kopci pri Sarajeve. O pol hodinku trochu zadýchaní sa ocitáme hore na kopci, odkiaľ je nádherne vidieť na celé Sarajevo. Spravíme množstvo fotiek, pár stojok ešte pol hodinku posedíme a kocháme sa výhľadom a pomaly ideme dole. V centre máme ešte naplánované múzeum Srebrenice - čo bolo masívne vyvražďovanie počas juhoslávskej vojny.

Je už tma tak sa poberáme domov a pomaly sa ideme zbaliť lebo na druhý deň odchádzame. Mne ale stále vŕta v hlave ako vyriešiť situáciu so zelenou kartou, preto verím tomu, že na srbskej hranici nám ju budú znova kontrolovať a zas budeme mať prúser. Na maili síce máme sken platnej zelenej karty, ale je dosť nekvalitný a keby som ho len vytlačil, bolo by vidieť, že to nie je originál. Vytiahnem preto moje zručnosti skicárovania, ktoré som nadobudol pri zmluvách erazmu, z internetu stiahnem najkvalitnejšiu zelenú kartu a v skicári ju prerobím prepísaním údajov, pečiatok a podpisov aby vyzerala ako ten sken - len čo najkvalitnejšie.

Streda

Hneď ráno o 8:00 keď otvárajú najbližšie papiernictvo sa zoberiem a idem vytlačiť môj výtvor. Vyzerá celkom dobre ! Je zelený a a podobá sa zelenej karte. Vrátim sa domov, odstrihnem biele okraje papiera aby zostala len čistá zelená karta, nahádžeme veci do auta, a vyrážame.

Teraz máme namierené do Belehradu - hlavného mesta Srbska. K dispozícii máme 2 cesty, jednou sa vrátime do Chorvátska a po dialnici pôjdeme až do Belehradu. Druhá cesta vedie cez zamínované územie medzi Bosnou a Srbskom. Prvá cesta je určite kvalitnejšia ale najviac nás odradí niekoľko hodinové čakanie na hranici. Utešujeme sa tým, že keď tadiaľ vedie normálna asfaltová cesta, tak tadiaľ asi chodia nejaké autá a nič sa im nemôže stať. Ak sa nebudeme vzdiaľovať od cesty nič by sa nám nemalo stať.

Zo Sarajeva sa vydáme smerom do zamínovaného územia. Asi pol hodinu stále stúpame ale cesta je pekná, široká a nie je moc áut. Slnko stále svieti, vôbec nemrzne, nešmýka sa, auto je stabilné. Takto asi 2 hodiny ideme po horách a zrazu pred sebou vidím ako na mňa máva policajt aby som zastavil. Hneď sa mi v hlave sputil roj myšlienok, čo som vyparatil, či tam niekde bola obmedzená rýchlosť alebo nejaký zákaz.... človek nikdy nevie.... hlavne keď minimálne majú iné max rýchlosti ako my.

Pomaly odstavím auto ako mi ukazuje. Príde k okienku, ja otvorím a pozdravím sa po anglicky. On začne po bosniansky, ale vidí že moc nerozumieme, tak len povie že "Češka"... mysí tým, že či sme z Česka. Pokývame hlavami, povieme Yes, on chvíľku stojí  a potom divne kývne rukou a odchádza k druhému auto ktoré má odstavené. Teraz chcel aby sme počkali kým porieši to druhé auto alebo nás púšťa ? Tak čakám. Stále je pri druhom aute... Skúsim naštartovať, ale s policajtom to nič nerobí. Pomaly sa začnem pohýňať a pozerám sa či sa za nami nerozbehne a nepokúsi sa nás zastaviť ak mu utekáme. Stále nič. Tak pridám plyn a pokračujeme ďalej.

Ochvíľu pomaly klesáme a z hôr sa dostávame k hraničnej rieke medzi Bosnou a Srbskom. Pár kilometrov ideme pozdĺž nej až prídeme k hraničnému priechodu pri meste Loznica. Bosnianska colnica nás pustí ďalej a pokračujeme na srbskú. Ľudí tu moc nemajú